Miestna organizácia Slovenského rybárskeho zväzu má svoju vlastnú internetovú webstránku: http://www.mosrzsekulejany.sk
Rybárstvo v primoravskej obce Sekule tvorilo od najstarších čias doplnkový zdroj obživy, a tak do istej miery ovplyvnilo aj spôsob života obyvateľov. Právo rybolovu patrilo najskôr k regálnym právam, neskôr si ho rybári prenajímali od zemepána a v medzivojnovom období od Lesného spoločenstva Fok.
V čase, keď zanikli tradičné spôsoby lovu rýb, v roku 1964 uskutočnil v obci Sekule výskum rybárstva Ján Mjartan. Jeho informátorom bol vtedy 78-ročný rybár Ján Vidovič. Výsledky svojho bádania potom publikoval v práci Ľudové rybárstvo na československom Pomoraví /Uherské Hradiště 1967/ a v práci Ľudové rybárstvo na Slovensku (Bratislava 1984). Materiál z výskumu je uložený v archíve Slovenskaj národopisnej spoločnosti SAV.
Ján Mjartan počas svojho výskumu zachytil ešte tradičné spôsoby lovu rýb pred reguláciou rieky Moravy, ktorá sa často vylievala a vytvárala vo svojom okolí početné jazerá, jarky a jamy s množstvom rýb.
Sekulskí rybári rozlišovali ryby čierne (šťuki, kapri, silne, karsi, líni), biele (pletňáki, boleňe, jaski, parmi) a drobné ryby (červeňički, bjelički, kosírki, podustvi).
Najjednoduchší bol lov rýb bez nástrojov do rúk v zakalenej vode, ďalej pomocou špeciálne zhotovených vidlíc so štyrmi tŕňmi – rožkami hlavne pod kríčkami alebo pri trení, keď sú ryby pohromade.
Za jeden z najstarších nástrojov na chytanie rýb možno považovať fašinu. Išlo o pozväzované vetvy stromov omotané vodnými rastlinami v tvare valu, ktorý potom tlačili proti prúdu rieky po dne až na breh, kde pozachytávané ryby povyťahovali. V plytších vodák lovili aj za pomoci košiny z voza, ktorú zvisle vložili do vody a dvaja ju ťahali po dne. Na okraji vody košinu zdvihli a zachytené ryby povyberali.
Ryby, hlavne číkov, bolo možné chytať aj do husích košov, a to tak, že kôš sa nasadil bokom do vody a nohou sa doň ryby naháňali. Po zdvihnutí koša sa ryby z neho povyberali.
Pomocou košov chytali aj v teplých vodách alebo vo vode pokrytej tenkou vrstvou ľadu – striž. Košom upleteným zo svíbových prútov a posplietaných bazovou kôrou alebo vŕbovými prútmi so širším spodným a užším vrchným okrajom ryby vo vode prichlopili.
Z princípu lovenia košom vychádzalo aj lovenie pomocou prútenej vrše, nazývanej baňa, kónického tvaru dlhej 150cm s priemerom pri ústí 75cm. Baňu s návnadami – číkmi vložili ku okraju rieky, alebo v plytkých vodách postavili dve každú iným smerom medzi dve jazierka, pričom ich ešte ptrhradili aj vodnými rastlinami.
Oveľa väčšie možnosti variácií poskytovala sieť. Na jar, keď boli veľké kalné vody, chytali ryby do sieťových vrší – mjechú, ktoré sa večer nastražili a ráno vyťahovali. Mjech bol upevnený vzadu kolíkom, jedno z krídiel vrše bolo upevnené k brehu, druhé natiahnuté na vodu. Mjech mal lievikovite sa zužujúce otvory, z ktorých predný, stále otvorený, bol upevnený na štyroch šnúrkach a zadný, zvisle šošivkovite zúžený, na dvoch šnúrkach. Mjechi kládli aj do úžin medzi jazierkami, ktoré vytvárala opadajúca voda po vyliatí rieky Moravy. V lete, keď boli horúčavy a ryby sa chodili chladiť okolo 22.hodiny na piesky, chytali rybári do siete nazývanej vazba, dlhej do 30m a hlbokej 2 metre, ktorá bola naskladaná za člnom. Traja rybári ryby obkolesili a uroboli záťah.
Po rozvodnení rieky, keď sa ryby držia pri brehoch v kríkoch, používali sieť nazývanú páška, na oboch koncoch upevnenú na tyčiach – húlkach. Sieť zaťaženú dolu kameňmi pritahli na člnkoch ku kríku, ryby z kríka vydurili a zatiahli do siete.
Na jeseň, keď bolo možné chytať všetky ryby, sekulskí rybári sa spojili so svätojánskými a spoločne na člnoch lovili na hoňbu. Na 2-3 člnoch plávali dolu prúdom hončí zvrchu s tyčami opatrenými železnými krúžkami – hrklákmi a plašili ryby. Proti prúdu plávali na člnoch spiráci. Spoločne plašili a spírali ryby do zátočiny, kde sa voda krútila, a tu ich lovili sieťou – nevodom zaťaženou na spodnom okraji železom a nadľahčenou na vrchnom okraji pomocou kôry. V zime lovili nevodom pod ľadom tak, že sieť za pomoci tyče a hákov prevliekali cez vopred v ľade vyrúbané okná.
Pri kolektívnom rybolove sa ryby rozdelili čo do množstva, veľkosti a druhu na rovnaké kôpky. Jeden z rybárov ukazoval na kôpky a druhý, nevidiac na kôpky, hovoril mená zúčastnených rybárov. Poslednú kôpku dostal hádač.
Okrem toho sa po celý rok lovilo do čereňa. V lete lovili rybári aj na jednu alebo viac udíc naraz – na spružiny. Na plytčine v rieke zatĺkli kôl a od brehu k nemu natiahli gruntšnúru, na ktorú upevnili 5-7 udíc s návnadami. Stiahnutá gruntšnúra signalizovala úlovok.
V 50. až 60.rokoch nastali v rybárszve v obci Sekule podstatné zmeny. Časť koryta rieky Moravy sa dostala do hraničného pásma so zákazom vstupu. Po regulácii Moravy klesol prirodzený stav rýb v rieke a zlikvidovali sa záplavové nádrže. Na druhej strane sa vytvorili mŕtve ramená a pokračujúcou ťažbou štrkopieskov v chotári obce aj umelé jazerá – štrkoviská, ktoré bolo trba zarybniť. Tieto zmeny zpôsobili prechod od tradičného rybárstva ako doplnkového zdroja obživy k rybárstvu športovému, organizovanému v rámci Slovenského rybárskeho zväzu. S tým súvisí aj zánik tradičných techník lovu rýb, ktoré dnes ovládajú len najstarší rybári, a uprednostňovaniu lovu na udicu.
Počet členov združeného rybárskeho spolku obcí Sekule, Moravský Svätý Ján a Závod sa v súčasnosti pohybuje okolo 480 členov. Predsedom spolku je Jozef Macejka, pokladníkom jozef Kaiser zo Sekúl (1927) a hospodárom Jozef Zajíc. Spolok zabezpečuje vo vodách v katastri uvedených obcí rybné hospodárenie, dozor a organizovanie rybolovu. Členovia spolku sledujú a zabezpečujú dostatočné zarybnenie vôd v rieke, mŕtvych ramenách i jazerách. Násady kaprov a šťúk nakupujú v oblastiach rybníkov.
Dozor nad vodami proti nepovolenému lovu nie je dlhodobo systematicky organizovaný. Je však povinnosťou člena spolku vo voľnom čase obchádzať vody a zasiahnuť proti pytliakom. Spolok v 90.rokoch 20.storočia určoval trvanie lovnej sezóny, ktorá sa začínala 1.mája a končila na Vianoce. V prípade nadsádzania rýb bývá lov v danej vode pozastavený na jeden mesiac. V lete bolo možné loviť ryby od 4. do 24.hodiny, na jeseň od 6. do 21.hodiny.
Riadne celoročné členské predstavovalo 580,-Sk, pre dôchodcov 480,-Sk. Okrem toho vydával v spomínanom období spolok pre záujemcov, ktorí prichádzali hlavne z Bratislavy, z centrálnej časti Záhoria a z Podhoria, hosťovský celoročný lístok za 400.-Sk, týždenný za 150,-Sk alebo denný za 50,-Sk.
K základnej výbave rybára patria udice – pruti, podberák a sieťka. Pred začiatkom lovu si každý rybár na mieste, kde hodlá loviť, dokŕmi obyčajne varenými cestovinami /kolienka/ posypanými strúhankou alabo šrotom, ktorý upeví stlačením na krmítko /kovová tyč v hornej časti esovite viackrát poprehýbaná/. Ako návnadu používajú sekulskí rybári varenú kukuricu, vanilkové cesto, červíky a na dravé ryby rybný plevel, hlavne červeničky. Pokusy loviť na štúrov neboli úspešné.
Na brehoch Moravy a jazier si tunajší rybári stavajú prechodné obydlia na uloženie náradia, na odpočinok i ako úkryt pred dažďom, tzv. búdy. Základ tvoria koly z agátového dreva vysoké 120-150cm, na ktorých je vybudovaný zrub z borovicového dreva s obdĺžníkovým pôdorysom /3×4m alebo 2,5×3,5m/, pokrytý pultovou drevenou strechou opatrenou izoláciou.
Aj keď takto organizované rybárstvo len sčasti plní funkciu doplnkovej obživy obyvateľstva, predsa sa premieta aj do stravovania. Oveľa viac nachádza odraz v duchovnej oblasti, hlavne v ľudovej slovesnosti, kde nachádzame hlavne povesti a spomienkové rozprávania s rybárskou tématikou. Najviac však zasahuje do spoločenského života a využívania voľného času obyvateľov obce a ich spolužitia s prichádzajúcimi rekreačnými rybármi.
Mária Zajíčková